,,Veď to dieťa stále plače. Nemôžem sa od neho pohnúť ani na krok, lebo hneď chytá záchvat plaču."
Je to obdobie, ktoré sa nazýva aj separačná úzkosť.
Čo to vlastne je?
Zjednodušene sa dá opísať ako strach. Strach dieťaťa, že ho mama opustila a ono ostalo samé. A tak
dieťa plače. Plače keď vidí mamu odchádzať, plače keď ju nevidí, plače keď je mama na záchode, plače
keď sa zobudí a rodičia nie sú okolo. Chce byť stále s nami a okolo nás. Pre mnoho mamičiek je toto
obdobie náročné, typicky ho opisujú bez okolkov “chodíme spolu na záchod”. Dieťa prežíva taký strach,
že je proste jednoduchšie ísť cikať spolu :)
Niektorí hovoria, že separačná úzkosť neexistuje. Či už je to ich zdedeným presvedčením o údajnej
všadeprítomnej manipulácii detí (špeciálne novorodeniat) alebo len nevôľou pozrieť sa na to malé
bezbranné dieťatko bez posudzovania; fakt je, že separačná úzkosť je prirodzenou súčasťou vývoja.
Separačná úzkosť sa dostavuje medzi 6-9 mesiacom. V čase, kedy si dieťa začína uvedomovať svoju
samostatnosť, svoje odpojenie od matky, ktoré bol jediný stav, ktorý ,,poznalo". Dieťa v takto malom
veku, veku kedy mu ešte stále rastie mozog, veľa vecí neprepojí a začne prežívať tento pre niektorých
iracionálny strach. Ako mozog dozrieva dieťa začína chápať, že keď mama odíde z miestnosti ono
neodišlo s ňou. Vtedy začína mať pocit, že niečo nie je v poriadku, že ju stratilo.
Dieťa sa len tak trošku egoisticky bojí o seba, ale veď takí sme v podstate všetci. A tak na seba upozorní
hlasným krikom a plačom: ,,halooo, tu som, vráť sa!" Chvíľu (pomerne dlhú chvíľu) trvá, kým si na tento
stav ,,zvykne", resp. kým jeho mozog bude na toľko zrelý, že dokáže existovať chvíľku aj bez mamy na
blízku.
Z vývinového hľadiska je to stav, kedy si dieťa začína uvedomovať, že predmety a ľudia existujú aj keď ich
už fyzicky nevidia. Je to pre ne obrovská zmena. A tak sa len uisťujú, že tam ste. Kričia, snažia sa za vami
dostať, aby sa uistili, že tu ste.
Separačná úzkosť je zdravý stav. Signalizuje, že dieťa má k matke silný vzťah. Často tak silný, že ho ešte
posilňuje spoločným časom na záchode alebo v kúpelni. Niekedy by sme tieto zážitky radšej odpustili,
nadnesene sa však dá povedať, že to patrí k rodičovstvu.
Dobrá správa je, že toto obdobie časom naozaj odíde. Úplne rovnako ako prišlo. Tá horšia je, že sa ešte
pravdepodobne vráti. Vracať sa môže vo viacerých vlnách až do plus mínus 18 násteho mesiaca,
samozrejme v závislosti od dieťaťa. Niekedy sa separačná úzkosť dostavuje aj neskôr, ale ten stav už nie
je tak silný ako kým bolo dieťa ešte úplne malinké.
Čo s týmto obdobím teda vieme robiť a ako sa z neho úplne nezblázniť?
Snažme sa s dieťaťom komunikovať.
Snažme sa mať dieťa na blízku, tak aby nás videlo. Môže sa okolo nás batoliť, môže sedieť niekde okolo
nás.
Skúsme sa však vyhnúť odchádzaniu vtedy, keď to dieťa nevidí. Dieťa to môže vystrašiť ešte viac. Skúsme
mu vždy povedať, že sa musíme vzdialiť urobiť to či ono.
V takto malom veku to dieťa s veľkou pravdepodobnosťou nepochopí, pomôže to však dieťaťu postupne
pochopiť, že keď sa rodič lúči, potrebuje odísť, ale vráti sa.
Vytvorme dieťaťu vzťah s inou osobou.
Či už to je otec (to by mala byť úplná samozrejmosť) pestúnka, opatrovateľka, stará mama, sesternica
alebo ktokoľvek nám blízky. Stabilný človek, ktorý sa vyskytuje v okolí dieťaťa pravidelne, aj keď sme
napríklad len v kuchyni, pomôže vytvoriť podmienky, ktoré nám umožnia odísť z bytu aj v období, kedy
dieťa nemôže ísť s nami (napríklad chcem ísť na rande).
Nosenie a dôležitosť vzájomného kontaktu.
Nosenie je skvelý spôsob ako mať dieťa pri sebe a mať priestor robiť veci v domácnosti, ktoré nepočkajú.
Či už varíme, upratujeme alebo len chceme držať dieťa pri sebe, môže využiť nosič.
Rovnako, niektoré deti nemajú rady kočík, lebo rodičov v tom momente nemusia vidieť. Vtedy je vhodné
využiť nosič aj na prechádzkach alebo výletoch.
Nosenie naviac okrem boju so separačnou úzkosťou podporuje kontakt s rodičom, ktorý je nevyhnutný
pri podpore budovania vzájomného vzťahu s dieťaťom.
Nech už separačnú úzkosť zvládate akoukoľvek metódou, pamätajte, že je to prirodzený stav, ktorý
časom prejde. Skúsme deti od seba neodháňať. Ich nezávislosť sa rodí zo vzájomnej závislosti s blízkosti
a tú ako rodičia chceme podporovať, rovnako ako zdravý vývin emócie detí. O tých sa viac dozviete u
našich kamarátov na instagrame alebo na stránke elipredeti.sk/blog